Doklady o osídlení východného Slovenska, respektíve Šarišskej stolice sa nezameriavajú iba na dobu stredoveku. Mnohé archeologické výskumy nasvedčujú čiastočnému osídleniu Šariša už od praveku. Sídliská bukovohorskej kultúry z neolitu poukazujú na to, že už v tom čase viedla dolinou Torysy cesta, po ktorej prúdil obchod z obsidiánom . Na základe archeologického výskumu z roku 1949 sa zistila prítomnosť bukovohorskej kultúry aj v samotných Chmiňanoch, v lokalite zvanej Hradisko. V domnienke, že ide o slovanské hradisko sa viackrát robila obhliadka vrcholu. Našiel sa početný črepový materiál, úlomky tehloviny, spálené kosti, drobné úlomky obsidiánu a pazúrika. Pozoruhodnejšie boli svetlošedohnedé tenkostenné črepy s vyrytým ornamentom typu bukovohorskej keramiky. Zachovalo sa aj torzo zaujímavej hlinenej nôžky antropomorfnej nádoby a torzo kamennej sekery. Nálezy na nástroje boli veľmi chudobné. Nálezy na Hradisku z poveľkomoravskej doby nie sú uvedené, hoci už jeho dodnes uchovaný názov predpokladá aj obranné využitie jeho polohy v tejto dobe.
Dedina Chmiňany, ako to už bolo viackrát spomenuté patrila k najstarším sídlam územia tokov Veľká Svinka a Malá Svinka. Vyplýva to nielen z jej názvu a z celkového vývoja okolitých oblastí, ale aj z celkového stavu už skoršieho osídlenia na jej území a z existencie blízkeho Hradiska. Hradiská sa začali stavať už vo včasnom stredoveku. Ich nárast pretrvával hlavne v čase Veľkomoravskej ríše až do 11. – 12. storočia. Do tejto doby boli významnou súčasťou každodenného života vtedajších obyvateľov. Boli to kopce, na ktorých si zvykli ľudia ohradzovať svoje sídla. Slúžili väčšinou na obranu pred nepriateľmi, keďže v tých časoch si mnoho národov v Európe ešte len hľadalo trvalé miesta, kde by mohli žiť. Hradiská však mohli zastávať aj náboženskú funkciu pre výkon rôznych pohanských obradov a kultov. V 12. storočí začali chátrať, lebo ich obranná funkcia stratila zmysel po tom, čo sa územie Slovenska začlenilo do Uhorského štátu . V blízkosti Chminian sú dve hradiská. V súčasnosti prevláda názor, že na hradiskách sa mohli usadiť Chmiňančania, aby ochránili svoj majetok pred vtedy prenikajúcimi Maďarmi. To druhé mohli osídliť aj obyvatelia dediny Sedlice, ktorej vznik sa predpokladá v 11. storočí, prípadne aj skôr. Prvé je hneď blízko Chminian z ich južnej strany. Na juh od neho, niekde na území Krížovian je doložené osídlenie z 9. – 10. storočia, zatiaľ čo poveľkomoravské osídlenie už nie. Vzhľadom na tento fakt môžeme vysloviť aj názor, že obyvatelia z tohto sídliska osídlili toto Hradisko, hľadajúc vhodné obranné miesto. A práve oni mohli byť základom pre vznik Chminian. Pripúšťame teda, že obyvatelia obývajúci Hradisko zrejme neboli Chmiňančania, lebo vtedy sídlo Chmiňany, rozprestierajúce sa pozdĺž dnešného potoka Krížovianka, ešte neexistovalo. No musíme brať do úvahy aj to, že na Hradisku nie sú zaznamenané stopy po takomto osídlení. Je teda možné, že na Hradisku nebolo žiadne osídlenie z tohto času alebo len veľmi krátkodobé, čo však úplne popiera podstatu názvu tohto kopca. Vystavanie sídliska na druhom Hradisku ležiacom juhozápadne od dediny Hrabkov sa pripisuje tiež Chmiňančanom, no do úvahy pripadá aj dedina Sedlice. Výsledky archeologického výskumu z roku 1982 však popierajú na ňom takéto osídlenie a predpokladajú na jeho vrchole len stavbu drevenej strážnej veže, obohnanú valom a priekopou. S Hrabkovom toto druhé Hradisko nemôže súvisieť, lebo dedina vznikla až v 14. storočí na zákupnom práve. Z hľadiska názvu dediny Chmiňany je dôležité vedieť, že typologicky patrí k starobylým slovenským dedinám, ktoré sa často končia koncovkou -any. Slovenský názov obce sa dá porovnať s jeho pomaďarčeným názvom zo základného Mchyňa takto: Mchyňa – Chmyňa, porovnaj mhla – hmla. Vznik názvu s týmto významom by sme mohli pripustiť vzhľadom na veľmi vlhké podmienky v ktorých dedina existovala už vo svojich najstarších časoch. Tento názor sa však nedá bližšie overiť a tak to ponechávame len v rovine domnienky. Toto slovenské pomenovanie sa využíva aj v súčasnosti, no je pravdepodobné, že sa veľmi podobá na to, ktoré využívala dedina už vo svojich počiatkoch. Postupne však bol názov dediny pomaďarčený a jeho maďarská podoba „Mochnya“ a ďalšie podoby s uchovaným maďarským základom „moch, moh“ pretrvali cez celé dejiny Chminian až do novoveku. Obyvatelia však medzi sebou určite používali hovorový názov „Hmingany“ (čítaj Hminjany), ktorý uvádza lexikón sídel z roku 1773. Postupné názvy Chminian vyskytujúce sa v literatúre a prameňoch od najstarších čias do novoveku: r. 1318: „in fluvium Mohona“, r. 1321: „fluvium Mohona“, r. 1332 – 1337: „Martinus sacerdos de Mocnahat“, „Item Martinus de Machina“, „Item de Mohnia“, r. 1351: „qasdam possessiones Mohnya“, r. 1361: „possessionem Mochnya“, r. 1427: „Item Mahore“, r. 1454: „Simono et Joanne iuratis civibus de Mohnia“, r. 1543: „Mohnia“, r. 1546: „possessionem Mochnya“, r. 1551: „Mochnija“, r. 1600: „Mohnija“, r. 1772: „in possessiones Mochnya“, r. 1773: „Monya, Hmingany“, r. 1775: „In filiali Mochnya“, r. 1786: „Misto Hmingany“, r. 1808: „Mohna, Mochna, Hmiňany“, r. 1860: „possessionem Mochnya“, r. 1907 – 1913: „Monyhad“, r. 1920: „Muchnya, Chmiňany“.
Prvý písomný záznam o obci sa nachádza v miestnej dedinskej kronike, kde je zaznamenaný údaj, že v roku 1295 daroval Chmiňany palatín Omodej rodu Szinyei- Merše zo Svinej 53. Tento údaj je však nepravdivý. Konkrétny doklad o tom, že dedina Chmiňany musela existovať už v starších časoch je z roku 1318. V listine z tohto roku je zaznamenaný predaj majetku Dominika, syna Lacha z Trstenej pri Hornáde (Nadasd). Išlo o dedinu Krížovany (Zenthkerezth), ktorú od Dominika kúpil komes Mikuláš, syn Urbana z Perína, spomedzi iných jeho majetkov v tejto oblasti, za šesťdesiat mariek. Tento predaj alebo dohoda o predaji prebehla pred Spišskou kapitulou, ktorá vymedzila aj hranice predanej dediny. V metácii listiny sa spomína potok Chmiňany, v ktorého časti hranica Krížovian pokračovala a tiež už spomínané Hradisko, na ktorom sa mohli usadiť tunajší obyvatelia. Preklad metácie znie takto: „prvá jej hranica začína zo západu, kde sa potok Krivany vlieva do potoka Víťaz a v potoku Krivany potom pokračuje až k jeho prameňu, odtiaľ sa obracia na sever a vystupujúc prechádza jeden vrch až k jednej ceste, ktorá smeruje z Víťaza do Chminianskej Novej Vsi, tou cestou pokračuje až k hraniciam dediny Vola, tá cesta potom oddeľuje Volu od Krížovian takým spôsobom, že Vola má hranice zo severnej strany a Krížovany zo strany južnej, v tej ceste sa potom hranica obracia na východ a vstupuje do potoka Chmiňany a v ňom len krátky úsek zostupujúc vychádza smerom na juh a vystupuje hore jedným vrchom, ktorý sa ľudovo volá Hradisko, ďalej z neho zostupujúc a križujúc sa zo strany južnej ide trochu opačne, akoby na východ, tam zostupuje na jednu cestu, ktorá prechádza zo Svinej do Gelnice a po tejto ceste, postupujúc smerom na juh, vstupuje do rieky Hornád, v tej rieke potom pokračuje až k miestu volanému Wereskev (Červený kameň) a tu sa z Hornádu obracia na sever a smeruje k vrchu nazvanému Fekethehegye (Čierny vrch) a cez jej vrchol po dĺžke sa obracia zase na sever k akejsi cestičke, ktorá z Richnavy smeruje na Krížovany a tá vedie k jednej skale, od ktorej už hranica ide na západ úbočím tohože vrchu a vracia sa do potoka Víťaz, kde potom postupuje v potoku Krivany až k prvej hranici, kde sa končí ohraničenie majetku Krížovany“. Z písomností 13. – 14. storočia máme teda jasné doklady o existencii potoka s názvom Chmiňany. Dnešný názov Krížovianka sa v nich nevyskytuje. Aj tento údaj nám dokladá vznik Krížovian v čase, keď už Chmiňany existovali. V tomto prípade totiž dostal potok názov podľa prvého a asi aj jediného sídla, ktoré pri ňom v tom čase ležalo. Takýto spôsob pomenovávania vodných tokov bol úplne bežný. Môžeme teda viac menej s istotou povedať, že tento jeho názov už existoval aj v 12. storočí a možno aj skôr. Ďalším dokladom o Chminianskom potoku je prípad, kedy si Mikuláš z Perína dal vyhotoviť novú listinu ohľadom držby Krížovian a dal sa znova uviesť do ich vlastníctva. Šľachtici si totiž často, z obavy zo straty svojich majetkov dávali znovu potvrdzovať svoje majetky, ako aj výsady. Stalo sa tak vtedy už pred Jágerskou kapitulou v roku 1321, lebo určitý dokument naberal na dôveryhodnosti, keď bol potvrdený viacerými hodnovernými miestami. Obnovená listina však neobsahuje žiadne nové údaje ani ohľadom Krížovan a ani Chminian, lebo jej znenie je úplne rovnaké. Zmenený je len dátum vydania a inštitúcia, ktorá ju potvrdila. Zmienka už o samotnej dedine Chmiňany, ktorá sa v literatúre označuje ako prvá písomná zmienka o tejto obci, pochádza z roku 1332. Bolo to v čase, keď sa v Uhorsku vyberali dávky pre najvyššieho cirkevného hodnostára, známe ako pápežské desiatky. Nariadil ich pápež Ján XXII. (1316 – 1334) po dobu šiestich rokov od 1332 – 1337. Ich cieľom bola finančná podpora križiackych výprav, ktoré mali zabrániť obsadeniu „Svätej zeme“ islamom a celkovo jeho prieniku do Európy. Uhorský kráľ ich potvrdil len s podmienkou, že tretinu z nich pápež prepustí jemu, no on ich smel použiť len na obranu svojej krajiny a kresťanstva. Zmienky o tom, koľko ktorá dedina platila na čele so svojim farárom boli zapísané a uchované v dokumentoch vatikánskeho archívu, ktoré tam objavil kanonik z Péczu (päťkostolskej kapituly) Jozef Koller až v 18. storočí. Z nich teda vieme, že v tom čase pôsobil medzi chminianskym obyvateľstvom farár Martin. Keď nastal čas vyberania desiatkov, tento Martin povedal, že je ochotný, ba že môže zaplatiť iba dvadsať grošov, nie viac. Je teda celkom možné, že farár mal tiež určité slovo v stanovení tohto poplatku, platil totiž zo svojich príjmov. Tieto desiatky postihovali aj nižšie duchovenstvo. Samotná jeho prítomnosť v tunajšom kostole poukazuje na zaujímavý fakt a to, že v dedine muselo jestvovať sídlo fary. Takýto doklad z neskoršej existencie obce nemáme. Ďalej je tu uvedený opäť farár Martin, ktorý platil dvadsať grošov za dedinu. Ide tu opäť o spomínaného farára Martina, pri ktorom je uvedené, že bol pod prísahou. Čo vlastne znamená, že tento farár ako aj ostatní z iných dedín boli nútení pod prísahou sľúbiť, že tieto dávky poctivo odovzdajú. Pápežskí vyberači dobre vedeli aká posvätná je prísaha pre kňazov, a tak si vlastne zabezpečili splnenie povinnosti na tých miestach, na ktorých nemohli vyberať osobne. Nachádzame tu ešte jeden údaj, ktorý spomína len dedinu Chmiňany. Pod jej názvom sa opäť myslí miestny farár, ktorý musel zaplatiť šesť grošov. Všetky uvedené údaje nepriamo dosvedčujú, že Chmiňany boli starším sídlom ako niektorí jej susedia. Keďže platili pomerne vysoké sumy na rozdiel od ostatných, môžeme z toho usudzovať, že boli aj dedinou na vyššom hospodárskom stupni vývoja a s vyšším počtom obyvateľstva ako okolité dediny. A tak je pravdepodobné, že veľa okolitých dedín vzniklo neskôr ako Chmiňany a ich poplatky boli prispôsobené ich sídliskovej vyvinutosti, alebo vznikli na nemeckom práve a vo svojich začiatkoch nemohli ešte platiť vysoké poplatky.
Starobylé sídla, ktorých vznik sa datuje do doby 10. až 12. storočia sa vytvárali z nutnej potreby niekde sa usadiť a zabezpečiť si základné podmienky na prežitie, čo nebolo jednoduché. V ich každodennom úsilí o lepší život prirodzene vznikali aj určité zásady, ktoré si stanovili a ktoré sa museli dodržiavať. Časom sa z týchto prirodzených zákonov vyvinulo právo, neskôr pomenované ako zvykové právo. Pokladá sa za najstaršie nielen v starovekom svete, ale aj celkovo na území Slovenska. Zvykové právo sa zdokonaľovalo s postupným vývinom takýchto dedín a jeho kontinuita sa zabezpečovala nielen vo všeobecnosti, ale aj podľa osobitných čŕt každej jednej dediny. V priebehu mnohých rokov do jeho formovania zasahovali aj iné postranné vplyvy, no bez ohľadu na to sa vždy pokladalo za „dedičstvo otcov“. Medzi takéto staré dediny so zvykovým právom môžeme počítať aj Chmiňany. Veď o ich starobylosti niet pochýb. Už v 11. storočí sa stalo takmer celé územie dnešného Slovenska súčasťou Uhorského kráľovstva a vlastníctvom kráľa. Kráľovskými donáciami sa postupne určité územia a s nimi spojené sídla dostávali do rúk jeho verných, buď za vojenské zásluhy alebo iné služby.
Prví majitelia, ktorí vlastnili Chmiňany boli s najväčšou pravdepodobnosťou synovia Benedikta (z rodu Szinyei-Merše), ktorí sídlili vo Svinej 62. Títo šľachtici boli na prelome 13. – 14. storočia najstaršími vlastníkmi všetkých usadlostí v údoliach Veľkej a Malej Svinky. Šľachtic Merše ich totiž už v roku 1262 dostal donáciou uhorského kráľa Belu IV. za početné vojenské zásluhy a obete s tým spojené. Išlo o rozsiahly majetok od hradu Šariš až po Branisko, menovite tu patrila stará dedina Svinia, Jarovnice a Chminianska Nová Ves a všetky polia, lúky, lesy a iné majetky rozprestierajúce sa v tejto oblasti. Dedina Chmiňany, tak ako aj iné tunajšie sídla v tom čase už existujúce sa tu síce menovite nespomína, to však neznamená, že nemohla k týmto majetkom patriť už vtedy. Pri delení Benediktovho majetku medzi jeho štyroch synov v roku 1320 sa však Chmiňany nespomínajú ako súčasť svinianskeho panstva, a tak dedina mohla byť na istý čas v rukách iného vlastníka, kým sa dostala naspäť do ich držby, na čo poukazuje nasledujúci prameň. Pochádza zo 40. rokov 14. storočia a píše sa v ňom, že v roku 1349 rozsudzoval palatín Mikuláš spor medzi Petrom a Meršem zo Svinej a zemanmi z Perína z Abovskej župy. Šlo totiž o to, že v Chmiňanoch niekto poškodil mlynský náhon a tiež samotný mlyn a Peter a Merše sa dozvedeli, že sa tak stalo na príkaz týchto Peréniovcov. Meršeovci sa na to sťažovali a žiadali náhradu škody. Prečo sa to stalo nevieme, ale je celkom možné, že rod z Perína si nárokoval v tom čase aj na Chmiňany, ktoré tvorili časť hranice ich majetku Krížovany alebo ich už predtým na krátky čas držal. Nezachovala sa nám žiadna informácia o tom, kedy Meršeovci stratili Chmiňany a v ktorom roku prešli do rúk iného vlastníka. Ale je isté, že dlho ich už nemali vo svojej držbe, lebo na začiatku 50. rokov 14. storočia sa stal ich majiteľom Vavrinec z Víťaza. Rod Szinyei-Merše bol uhorským šľachtickým rodom. Svoje priezvisko odvodzoval od svojho zakladateľa a vlastníka ich prvých majetkov Meršeho a od majetku Svinia v Šarišskej stolici. Merše bol synom Benedikta a spolu s ním sa spomína v roku 1258 v súvislosti s donáciou majetku Ugrogh, ktorý leží v Sedmohradsku. V roku 1262 daroval Belo IV. Meršemu rozsiahlu oblasť medzi Veľkou Svinkou a Malou Svinkou až po Branisko, ako to už bolo spomínané. Tento majetok dostal za vojenské zásluhy v Bulharsku, kde s ním bojoval aj jeho brat Mikuláš, ale ten bol pri Corone zabitý. Predtým dedinu Svinia vlastnil Bank z rodu Bór, ktorý v prvých desaťročiach 13. storočia vykonával sporadicky úrad palatína a bána Slavónska. Majetok Svinej mu bol odobratý pre účasť na sprisahaní a zavraždení Gertrúdy, manželky Ondreja II. Meršemu a jeho potomkom potvrdili túto donáciu aj ďalší uhorskí králi – Štefan V. a Ladislav IV. Merše mal dvoch synov: Benedikta a Pousa (Pows, Poos). Benedikt v roku 1282 získal od kráľa Ladislava IV. Kojatice, ktoré sa pôvodne počítali do majetku Šarišského hradu a potom od kráľa Ondreja III. dostal aj Kendice. Zásluhou tohto rodu sa vybudovalo veľké panstvo s centrom vo Svinej, kde si Meršeovci postavili hrad s kostolom Panny Márie a tiež kúriu, ktorú si dali v 15. storočí opevniť na spôsob kaštieľa. Hrad si neskôr násilne podmanil Ján z rodu Aba, syn Omodeja. Pri tomto obsadení bol zajatý jeden z Meršeho synov Peter, ktorého prezývali Slovák (Touth). Ján žiadal od Benedikta, aby mu vydal všetky dokumenty, ktoré mu potvrdzovali vlastníctvo Svinianského panstva. V roku 1320 patrilo k rodovým majetkom s centrom na hrade Svinia 23 osád, ktoré si medzi sebou rozdelili Benediktovi štyria synovia – Mikuláš, Peter, Dominik a Merše. Pritom si rozdelili aj hrad a kaštieľ. V roku 1464 Ján zo Svinej (z rodu Szinyei-Merše) s povolením kráľa obnovil starý hrad zbúraný Poliakmi. Kaštieľ v roku 1492 vypálilo vojsko poľského kráľoviča Jána Alberta, keď sa tadiaľto vracalo z výpravy na Budín späť do Poľska. Juraj (z rodu Szinyei-Merše) dostal v roku 1602 za svoje zásluhy erb, ktorý bol odvodený od prvého predka Meršeho. Žil a pôsobil v Prahe a ako vysoko postavený človek výrazne prispieval do humanistickej zbierky kníh, ktorú tam založili už jeho predchodcovia. Postupne sa rôznym vyčleňovaním a odkazovaním majetkových dielov cirkvi majetok Meršeovcov zmenšoval a v 19. storočí k nemu patrilo už len 10 dedín. Príslušníci rodu často vystupovali vo vyšších funkciách pri kráľovskom dvore, ale aj ako hodnostári Šarišskej stolice.
Zemepán Vavrinec, syn Ladislava z Víťaza bol ďalším majiteľom Chminian, o ktorom sme sa už zmienili. Tento fakt je známy z roku 1351, kedy sa s Vavrincom súdil komes Mikuláš z Perína o Krížovany a Hrabkov, ktoré Vavrinec neprávom obsadil. Mikuláš sa určite odvolával na už spomenuté listiny z rokov 1318 a 1321, ktoré svedčia o kúpe a následnom potvrdení majetku Krížovany. Vavrinec však nejakým spôsobom dokázal, že tieto dediny sú jeho a on ich chce podľa práva naspäť. Na základe inej listiny doložil, že z dedičného práva vlastní aj dediny Chmiňany, Chminianske Jakubovany a Phlyknou. Krajinský sudca Tomáš preto rozhodol v prospech Vavrinca. Pre Mikuláša bolo príťažou aj obvinenie, že predložil falošné listiny, za čo mu hrozilo väzenie. Ustavičné majetkové rozpory medzi Vavrincovým otcom Ladislavom a komesom Mikulášom pretrvávali už od 30. rokov 14. storočia. Ich vzťahy sa však veľmi zhoršili v roku 1341, kedy Mikuláš z Perína so svojimi sluhami prepadol Vavrinca niekde pri Veľkom Šariši a ukradol mu koňa. Mikuláš sa postavil proti takémuto obvineniu. Tento spor však prešiel aj na Vincenta a Pavla, Mikulášových synov, ktorí roku 1353 zažalovali Vavrinca tiež z dôvodu majetkovej ujmy. Pre konečné urovnanie tejto roztržky im kráľ nariadil súboj na jeho dvore. Tým sa však tiež nič nevyriešilo a tak im kráľovskí veľmoži prikázali, že sa nejako musia zmieriť. Komes Mikuláš musel uznať, že dediny Chmiňany, Chminianske Jakubovany (Jakabwagasa), Jordanwagasa, Phlyknou, Krížovany, Hrabkov (Hrapkou) a Gerlachov (Gerlachwagasa) právom patria Vavrincovi a ten mal dať Mikulášovi štyri z nich: Chmiňany, Chminianske Jakubovany, Gerlachov a Phlyknou. A hoci Vincent a Pavol ďalej namietali, že môžu potvrdiť právo aj na ďalšie dediny, sudca Tomáš rozhodol, že nemajú žiaden nárok na Vincentove majetky a tiež vzhľadom na kauzy ich otca sa už nemôžu proti rozsudku odvolať. Ohľadom histórie rodu Peréniovcov môžeme povedať, že už komes Mikuláš bol významným človekom. Jeho otec bubeník Urbán sa pokladá za prvého predka rodu. Mikulášov brat Ján bol okolo roku 1316 hlavným kráľovským pohárnikom. Potomkovia z vetvy jeho syna Štefana sa udržali až do 18. storočia. V istom čase vlastnili aj Šarišský hrad. Mikulášovi, ktorý bol šarišským podžupanom v rokoch 1331 – 1334 z jeho postavenia prirodzene vyplývala aj vyššia právomoc, ktorá mu umožňovala naplňať jeho ciele. Veď už okolo roku 1334 sa uvádza, že v tunajšej novovzniknutej dedine Hrabkov dal stavať kláštor pre rehoľu augustiniánov a neskôr sa zasadzuje za potvrdenie kláštora v Krížovanoch, ktorý vybudoval na vlastné náklady. V roku 1340 pápež Benedikt XII. dal na jeho žiadosť previesť vizitačnú kontrolu františkánskeho kláštora, ktorý ak bude vyhovovať potrebám rehole Menších bratov, má byť aj potvrdený.
